VPNDX

ZDÁREC

Zdraví vás VPNDX aka ŠILT Z BLATNÍKA aka MASTERKŠEFT

Opäť som po dlhšej odlmke späť. S ocom som sa totižto stavil, že budem pol roka ticho.

Smrdí mi z papule lebo mi hnijú zuby múdrosti.

              Popri každopoobednom relaxe pri sledovaní televízie a 14 dávkach morfia priamo do čela moje poloslepé oko čosi zbáčilo. Bola to televízia. Začalo ma to však hneď nudiť a tak som to pomocou našej zdobenej baroknej stoličky na kolieskach z kufra, ktorá je na zotrvačník roztiahol v 180km/h priamočiaro do priečky medzi záchodom a kuchyňou. Keď som sa po niekoľkých dňoch intenzívnej, no za to príjemnej kómy zobudil a rozplepil oči zbadal som otrasnú a deformovanú siluetu istého typu humanoida. Bol to môj holý strýc Echerentseebfergerer (73), mimochodom z Bavorskej národnej reprezentácie vo vrhu zvratkom. Samozrejme asi práve trénoval na extraligu, tak mi celý dopotený mrskol ranné hubové pyré s čokoládou a zvyškami spišskej borovičky rovno do ksichtu. Priznám sa, že som si trošičku z líčka lízol a poviem vám, chuťové bunky sa mi náramne rozčertili. Keď sa strýc pobral opäť do kuchyne doplniť arzenál k tréningu, začali sa moje oči túlať po miestnosti. Škúlim totiž tak extrémne, že vidím v 360 stupňovom uhle.

Ale o tom sa dnes nechcem baviť.

             Ako mnohí už asi viete zo všakovakých zdrojov, panuje tu corona vírus. V priestoroch miestnej márnice sa každý týždeň organizuje stretnutie anonymných obetí prvej svetovej vojny. Náhodou ich všetkých dobre poznám, keďže medzi nich patrí aj moj bratranec (12). Pomáhať majú všetci prirodzene v krvi tak ako ja práve 3,8 promile. Preto sa rozhodli šiť rúška pre ostatných obyvateľov okresu. Ihlu ovládam priam bravúrne, žilu trafím väčšinou na prvú šupu, tak som sa rozhodol pripojiť. Rozstrihal som svoje neoprénové zvoňáky so vzorom inšpirovaným chatkami v Čičmanoch. Moje chabé prirodzenie v tom totiž nemohlo dostatočne dýchať a hompáľať sa, takže som za sebou vačšinou nechával výraznú kvapkovú stopu potu. Minule ma tak dolapili žandári, keď som kradol Epochu zo stánku. Pozbieral som kúsočky materiálu zo zaprášenej zeme našej garáže, v ktorej som dočasne býval v aute, lebo mi montovali stupačku do izby a vydal sa za nimi. Ihly som mal všakovaké, avšak ani jedna na šitie. Po ceste sa stavím za mojím praotcom Mirom, ten mi vždy ihlu posunie keď už sa klepem. Posledné čo si pamätám, je ako mu klopem na dvere a následne ako sa budím mesiac po tom s bolesťou hlavy a obsranými gaťami ba až praskajú vo švíkoch. Šitie rúšok som samozrejme premeškal, tak som s Mirom jebol ešte cigu na paprike a jedno vnútrožilné.  Cestou domov sa mi už nič nestalo, takže neviem prečo o tom vôbec píšem.
         
         A teda každý môj skutočný fanúšik vie, že písať neviem.  Píše to za mňa strýc Echerentseebfergerer, lebo ho vylúčili zo šampionátu vo zvracaní. Odôvodnenie bolo, že sa na neho nedá dívať, tak mi v zármutku aspoň pomáha.

S bohom ostávajte.